Je poslanec Robert Fico viac ako „obyčajný občan“?

Celé tri rokovacie dni sme počúvali stále tú istú, znovu a znovu sa opakujúcu, falošne znejúcu melódiu, ktorú usilovne, krútiac kľukou svojich verklíkov, vyludzovali snaživí podržtaškovia a pätolízači trojnásobného premiéra ako aj pár nádejných potrimiskárov z ostatnej opozície, brúsiacich si zúbky na možný podiel na moci po najbližších voľbách.

Vystúpenia v rozprave, ako aj nespočetné, tzv. faktické poznámky, ktoré s faktmi mali len veľmi málo spoločné, možno rozdeliť do troch kategórií. Ak si vypomôžeme, zväčša hudobnou terminológiou, mohli by sme ich zaradiť do troch kategórií: lamentoso lacrimoso, laudatio grandioso a furioso ostinato.

Do prvej kategórie, lamentoso, patria nespočetné, bôľne a uslzené vzlyky nad údajným tragickým osudom pána principála opozície, ktorý mu chystá zločinná koalícia a jej drábi, pandúri, sudcovia a žalárnici.

Do druhej kategórie, laudatio, možno zaradiť chvály, v ktorých je falošne a do omrzenia ospevovaný spomínaný principál, jeho údajný štátnický rozmer, úžasná, dvadsaťročie trvajúca politická kariéra poslanca a trojnásobného premiéra, jeho údajné nespočetné zásluhy a hlavne jeho absolútna nevinnosť. Pri počúvaní spomínaných chvál, by si ho niekto, kto o ňom nič nevie, mohol predstavovať ako nejakú bájnu, mýtickú bytosť, ako kríženca nositeľa Nobelovej ceny mieru a čerstvo kanonizovaného kresťanského martýra známeho skutkami milosrdenstva a svätým životom. Človek nevdojak dvíha zrak niekam k stropu miestnosti, či sa tam náhodou spomínaný héros nevznáša na bieloskvúcich anjelských perutiach a zostane prekvapený, keď ho zazrie medzi ostatnými smrteľníkmi v jednej z opozičných poslaneckých lavíc, o ktorých kedysi prehlásil, že on v nich sedieť nikdy nebude.

Do tretej kategórie, furioso, patria útoky na vládu, koaličných poslancov, policajných vyšetrovateľov, prokurátorov špeciálnej prokuratúry a dokonca aj sudcov, ktorí vraj vo vzájomnej zhode pripravujú kriminalizáciu, žalárovanie, či dokonca fyzickú likvidáciu lídrov opozície. Tí, ktorí o sebe hovorili ako o hrádzi voči extrémizmu a verbálne často a statočne mlátia prázdnu slamu obohratých fráz, čo nazývajú bojom proti fašizmu a nacizmu, ronia krokodílie slzy nad údajnou krivdou spáchanou na predsedovi a majiteľovi ĽSNS, Mariánovi Kotlebovi, ktorý bol právoplatne odsúdený za prejavy sympatií k neonacizmu. Sám pán principál verklíkuje spolu s Kotlebom a jeho vernými mantru o treste za pomoc chudobným, vraj iba kvôli akýmsi číslam.

Z úst principálovho tlampača sme sa postupne dozvedeli, že premiér je „blbec a tajtrlík.“ Minister financií je „blb, blázon, psychopat, ktorý je na nerozoznanie od väčšiny klientely v Pinelovom ústave, zlodej, magor a Hitler.“ Predsedníčka poslaneckého klubu SAS „mala na raňajky pixlu toluénu,“ to čo hovorí je prejav „nafetovaného človeka“ a správa sa ako „posledná fašistka a nacistka.“ Koalícia je „čvarga“ a „lipšicovsko-matovičovská mafia.“

Zahanbiť sa nedal ani samotný principál, podľa ktorého je špeciálny prokurátor Daniel Lipšic: „zločinec, podvodník a Matovičov pes.“

Za poslanecký klub Smeru v parlamente prehovoril už spomenutý principálov vulgárny tlampač. K tomuto výberu si dovolím upriamiť pozornosť na tri dátumy. 20. jún 2015, 28. apríl a 1. máj 2022.

20. júna 2015 sa uskutočnil tzv. pochod proti islamizácii. Jeho organizátormi a účastníkmi boli prevažne extrémisti. Títo už cestou zo železničnej stanice na námestie SNP zborovo spievali urážlivý a vulgárny popevok na adresu dlhoročnej poslankyne za Smer, Moniky Beňovej, zložený zo štyroch slov: „Beňová je ku.va špinavá.“ Zopakovali ho ešte raz počas príhovoru Mariána Kotlebu, ktorý následne konštatoval: „Povedali ste to za mňa.“

28. apríla 2022 usporiadal Smer pred parlamentom protestné zhromaždenie. Priaznivcom sa okrem iných prihovoril spomínaný principálov tlampač, ktorý začal vetou: „Pred dvomi rokmi sa zmocnili vlády na Slovensku fašisti.“ Nie, nemyslel tým tých, ktorí uctievajú fašizoidnú vojnovú Slovenskú republiku a jej prezidenta, popierajú holokaust a podľa ktorých bol aj Hitler fajn chlapík. Nie, tlampač tým myslel súčasnú vládnu koalíciu, od ktorej prešiel plynule k prezidentke Zuzane Čaputovej. Začal takto: „Čaputová je…(urobil dramatickú pauzu a po nej pokračoval) len prepáčte, nemôžem to povedať. Súd mi zakázal povedať čo je Čaputová. Povedzte to za mňa!“ A pohotovo davu napovedal: „Americká…“ A dav sa, hoci spočiatku nie príliš jednotne, chytil a odpovedal: „ku.va.“ Tlampač to zopakoval ešte trikrát a dav čoraz jednotnejšie a mohutnejšie zborovo na adresu prezidentky skandoval tú istú odpornú nadávku.

1. mája 2022 usporiadal SMER míting na námestí v Nitre. K slovu sa opäť dostal aj šéfov tlampač, ktorý v tričku s tvárou vraha Che Guevaru začal svoj príhovor takto: „Česť práci, súdružky a súdruhovia…“ A zakončil ho slovami: „Na záver mi dovoľte už iba jednu poznámku. Štátna moc mi zakázala povedať to nahlas. Nemôžem povedať pravdu o prezidentke Čaputovej. Poprosím vás, povedzte to za mňa. Je to americká…“ a dav ho ochotne ešte trikrát doplnil: „ku.va, americká ku.va!“

A tu sa kruh uzavrel. Pretože počas toho, ako Blahom opätovne vyzývaný a dirigovaný dav trikrát zopakoval vulgarizmus na adresu prezidentky Zuzany Čaputovej, stála za Blahom aj poslankyňa Európskeho parlamentu za SMER, Monika Beňová. Trochu sa síce ošívala a zdalo sa, že jej to nebolo najpríjemnejšie, ale neodišla a od odporných urážok na adresu ženy, rovnakých aké sa kedysi ušli aj jej, sa, žiaľ, nedištancovala. A práve toto pokladám za ukážku pravej, mimoriadne odpudzujúcej tváre Smeru. Toho Smeru, ktorý tu vládol 12 rokov a rád by vládol znovu. Toho Smeru, ktorého predstavitelia a sympatizanti už v agresivite a vulgárnosti úspešne prekonávajú aj extrémistov.

Pretože urážať takto ktorúkoľvek ženu, môže iba človek patriaci na úplné dno morálnej žumpy a ešte horší je ten, kto k tomu dav vyprovokuje. A ja sa preto pýtam prítomných poslancov Smeru, naozaj necítite ani kúsok hanby za takéto správanie vášho kolegu? Ja osobne sa hanbím, že takto hlboko dokáže klesnúť poslanec slovenského parlamentu, ktorého členom som aj ja, a ospravedlňujem sa preto ako poslanec pani prezidentke, Zuzane Čaputovej za vulgárne a primitívne urážky vyprovokované našim poslaneckým kolegom.

Vyrastal som na dedine. Tam na jar gazdovia naložili na vozy maštaľný hnoj a rozhadzovali ho vidlami ako hnojivo na roliach. Neskôr, keď sa na dedinu dostali stroje na rozmetávanie hnoja, ktoré im ušetrili časť práce, nemuseli už hnoj rozhadzovať ručne. Ale aj tento stroj bolo treba naplniť nie veľmi vábnym produktom metabolizmu hospodárskych zvierat. Principálov tlampač, ktorý plní funkciu rozmetávača hnoja v klube Smeru, má oproti zmienenému stroju výhodu. Netreba ho prácne plniť, nevábne exkrementy svojho duševného metabolizmu, páchnúce viac ako močovka a fekálie hospodárskych zvierat, čerpá zo svojho vnútra a s chuťou nimi obhadzuje kohokoľvek, kto sa znepáči jemu, či jeho principálovi. Polia, ktoré pohnojí roľník maštaľným hnojom dávajú bohatšiu úrodu, ktorá je nám všetkým na osoh. Hnoj, ktorým obhadzuje ľudí na sociálnej sieti, v rokovacej sále parlamentu či na mítingoch strany Smer, principálov tlampač, však žiadnu dobrú úrodu neprinesie. Jeho úrodou je iba nenávisť, vulgarizácia, úpadok a zhrubnutie tónov politickej diskusie, ktorá sa prenáša do verejného priestoru a obávam sa, že časom môže vyústiť až do násilných činov. Uvedomujete si to, páni poslanci Smeru?

A ešte jedno na adresu tlampača, ktorý nás nazval čvargou. Ivan Mikloš sa kedysi o ňom vyjadril, že je „vzácny, doslova krištáľovo čistý typ človeka, ktorý je vzdelaný až za hranicu svojho intelektu.“ A práve preto, že tomu tak je, nezabudol nás tlampač ohúriť menami ako Montesquieu či Tocqueville, o ktorých sme vraj nikdy nepočuli. Prečo? Lebo sme vraj iba čvarga. Nuž, ja si dovolím vysloviť počudovanie, že obdivovateľ vrahov a diktátorov ako Che Guevara či Fidel Castro sa odvoláva na filozofov pochádzajúcich zo starej francúzskej šľachty, najmä ak Alexis de Tocqueville kedysi napísal: „že vhodnou protiváhou prílišnej politickej centralizácie je silná a rozmanitá občianska spoločnosť, vytvárajúca apolitické združenia.“ Veď práve občianska spoločnosť vytvárajúca apolitické združenia je tŕňom v oku všetkým bývalým aj súčasným obdivovateľom totalitných režimov. A rovnako koncepcia baróna Charlesa-Louisa de Montesquieu o deľbe moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, znie v ušiach každého diktátora iba ako otravné bzučanie múch a ich nezávislosť od jeho vôle, je pre neho rovnako absurdná ako pre mnohých spojenie čo len elementárnej politickej a ľudskej slušnosti s tým, ktorý sa ich menami oháňal v parlamente.

Dovolím si preto dať do pozornosti tlampača ešte jedného francúzskeho renesančného mysliteľa šľachtického pôvodu. Je ním Michel De Montaigne, ktorý na adresu ľudí jemu podobných povedal: „Sú ľudia, ktorí nosia v hlavách celé encyklopédie a jednako sú nanič.“

A ešte jeden citát z Montaigneových Esejí. Montaigne upozorňuje, že je rozdiel medzi pojmami „povedať klamstvo a klamať. Povedať klamstvo či lož znamená, že síce hovoríme niečo čo nie je pravdivé, ale pritom úprimne veríme, že je to pravda. A klamať či luhať, znamená v rozpore s vlastným svedomím tvrdiť niečo o čom sami dobre vieme, že to nie je pravda, ale lož.“ Zaujímalo by ma, koľkí z vás, ktorí ste nás tu nekonečným rečnením, ktoré Marián Leško priliehavo označil ako: „nedôstojné a svojvoľné ochotnícke divadlo podradnej úrovne,“ počas ktorého ste sa podľa neho: „sami obsadili do roly vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov i Ústavného súdu,“ okradli o množstvo času, patria podľa Montaigna do prvej a koľkí do druhej kategórie?